2009 
25-ročný obranca Dominik Vrábeľ, ktorého sme dnes vyspovedali, pôsobí v našom tíme už tretiu sezónu na hosťovaní z materského FK Florko Košice. Defenzívny pilier, ktorý sa nezľakne žiadneho súboja si v uplynulej sezóne privodil vážne zranenie kolena, ktoré ho vyradilo zo zostavy na viac ako rok. Od decembra minulého roka je opäť k dispozícii trénerovi Holovkovi.
Bol si mimo hry viac ako rok. Aký je to pocit byť opäť v zápasovom nasadení?
„Je pre mňa osobne veľmi náročné po takomto čase sa vrátiť späť do hry. Nie je jednoduché nabehnúť do rozbehnutého kolotoča. Snažím sa tomu celému prispôsobiť a dať do toho všetko, aby som tímu pomohol. Nezdá sa to, ale po ročnej prestávke je náročné získať späť všetko to, čo pre mňa bolo automatické. Najťažšie je pre mňa dostať sa do kondičnej pohody. Každopádne bez spoluhráčov a ich podpory by to bolo ešte náročnejšie. Patrí veľká vďaka, že ma podporujú. Vďaka borci!“
Vrátil si sa do zostavy po vážnom zranení kolena. Nehrozí u teba recidíva zranenia?
„Ako sa hovorí u nás v kabíne „nie je to značka ideál“. Snažím sa kolenu venovať a dať mu to, čo potrebuje, aby som mohol plnohodnotne hrať. Podmieňujem florbalu a rehabilitácií väčšinu svojho času, takže verím, že žiadna recidíva nepripadá do úvahy.“
Si známy ako veľmi emotívny hráč a veľký srdciar. Je táto vlastnosť podľa teba vrodená, alebo sa dá u hráča vybudovať?
„Keď chcete pre seba, klub a spoluhráčov urobiť čo najviac a vyhrávať zápasy, tak emócie do toho určite patria. To, že som emotívny určité vyplýva z toho, že chcem pre tím urobiť všetko, aby sa vyhralo. Bez emócií to proste nejde. Snažím sa pre tím urobiť vždy čo najviac. Som srdciar. Nemám rád prehry a od toho sa asi všetko odvíja. Ak ste mysleli aj to, že som tvrdý hráč – tak brankára si treba chrániť za každú cenu!“
Si odchovancom košického Florka, v ktorom je tvoj otec funkcionárom. Tretiu sezónu pôsobíš v Trenčíne. Ako to vnímajú doma?
„Stále sa rád vraciam na zápasy do Košíc a vidím sa s bývalými spoluhráčmi, trénerom Blaškom. Na Florko nikdy nezanevriem, keďže je to klub, ktorý ma vychoval po florbalovej ale aj po osobnostnej stránke! Z domu necítim nič iné len podporu. Po každom zápase si telefonujeme s maminou alebo tatinom a rozprávame sa o tom, aký bol zápas. Keď neodpovedám, tak vedia, že sa mi nedarilo alebo sme prehrali a zavolám na ďalší deň. Vnímajú aj to, že v Trenčíne som bol prijatý a cítim sa tu dobre. Mám tu dobrú partiu a o to lepšie sa cítia aj oni a majú menej starostí. Samozrejme, že s tatinom a bratom Lukášom máme stále podpichovačky pred zápasmi, ale je to všetko v rámci srandy. Mamina je nestranná a tá povie vždy nech vyhrá lepší. Týmto pozdravujem do ďalekých „Košicoch“.“
Ďakujeme Dominovi a prajeme veľa šťastia a pevné zdravie!
