2009 
Hoci na vlastnú žiadosť skončil vo funkcii športového riaditeľa, pri florbale ho vídame stále. Ivan Piovarči prešiel do úlohy poradcu prezidenta klubu pre športovú činnosť. O tom, prečo v klube pôsobí ďalej, ako by to podľa jeho predstáv malo v klube naďalej fungovať a čo by malo byť jeho prioritami, sme sa s ním porozprávali v nasledujúcich riadkoch.
Skončili ste vo funkcii riaditeľa a predsa v klube pokračujete. Prečo?
Dôvody ukončenia pôsobenia na riaditeľskej stoličke som už uviedol- vek, zdravotný stav a dvojnásobné prerušenie súťaží kvôli Covid 19. V mojom veku je už reštart ťažký. Ale zároveň som cítil, že nemôžem len tak jednoducho odísť. Jednak som si zamiloval florbal, mám rád tento klub a cítim povinnosť pomôcť novému sekretárovi Borisovi Habánkovi po jeho nástupe do funkcie. Klubizmus skrátka asi patrí k našej generácii a som veľmi smutný, že dnes to už až tak veľmi v móde nie je. Ja som pôsobil zhruba 25 rokov v hokejovej Dukle Trenčín, neskôr vo Zvolene a na oboch miestach som skončil až v momente, keď som nadobudol dojem, že už nie som veľmi žiadaný. Po príchode do ŠK 1.FBC Trenčín som získal novú motiváciu a keďže cítim, že v klube ma stále chcú a potrebujú, ostávam. Je to už určite moja posledná zastávka preto možno s trochou nadsádzky povedať, že s týmto klubom som zrastený pupočnou šnúrou. Samozrejme pomáhať chcem ale len dovtedy, kým bude klub mať o moje služby záujem. Potom sa budem už len dívať a fandiť.
Čo sa Vám v klube za sedem rokov podarilo a čo naopak nevyšlo ?
Myslím, že som bol veľmi nápomocný skvalitneniu práce s mládežníckymi družstvami, ich výsledky hovoria samé za seba. Naopak, nepodarilo sa mi podieľať sa na zisku medaily nášho A-družstva. Je to takmer nadľudská úloha, lebo najlepší hráči Vám každoročne odchádzajú študovať na vysoké školy do iných miest, prípadne do zahraničia. V tomto smere je to v amatérskom športe ďaleko komplikovanejšie ako v tom profesionálnom. Ale najviac sklamaný som z toho, že nie úplne všetci tréneri, rodičia a hráči pochopili hlavné zásady a motto nášho klubu. Na toto si budeme musieť dávať v budúcnosti veľký pozor. Našťastie tých, ktorí to chápu, je veľká väčšina. Keď hráč odchádza za štúdiom alebo je žiadaný vo florbalovo vyspelejšej krajine, vždy sa dohodneme. Ak to však chce skúšať inde napríklad len preto, že sa mu „nepáči“ tréner, to moja hlava neberie.
Čo tým máte presne na mysli ?
Najmä to, že nie úplne všetci ľudia v klube si uvedomujú, že najvyšším stupňom dôležitosti je vždy klub, nikdy nie jedno jeho družstvo či nebodaj aj najlepší jednotlivec. V kolektívnom športe to musí fungovať jednoducho takto a zodpovedný za to je vždy len a len tréner. On musí vychovávať hráčov i rodičov. Rozhodovať by mala vždy výlučne odbornosť, akékoľvek „bratríčkovanie“ s rodičmi či hráčmi je neprípustné. Podľa môjho názoru skúseného funkcionára musí stále fungovať určitý zdravý odstup, napr. tréner by mal hráčom tykať a oni jemu vykať. Ak tréner tieto zásady nedodrží, vzniká „bublina“, klub v klube, a to odporuje našim zásadám. Zatiaľ čo covidová bublina slúži na ochranu zdravia, takáto klubová je silne toxická. Hráči, ktorí by si chceli vyberať svojho „obľúbeného“ trénera, to nikdy ďaleko nedotiahnu. Obsadenie trénerských postov je a bude vždy v kompetencii každého poriadneho klubu a jeho vedenia. Je smutno úsmevné, keď Vám rodič hráča, ktorý odchádza v dorasteneckom veku s cieľom „vyskúšať niečo nové“ namiesto poďakovania povie, že „sme málo vďační, lebo syn pre klub už niečo urobil“. Pritom vlastne len zaberal miesto niekomu, kto to mohol dotiahnuť do „áčka“.
Takúto „bublinu“ ste teda v klube zažili ?
Áno, zažili, ale nechcem sa k tomu príliš vracať. Považujem len za potrebné zopakovať, že trénerov mládeže hodnotíme podľa toho, koľko hráčov pripravia pre vyššiu vekovú kategóriu a koľko si ich vytiahnu k sebe z tej nižšej. Ak sa toto nedeje, niekde je chyba. Všetky úspechy mládeže nás samozrejme vždy veľmi potešia, ale nie sú hlavným cieľom. Tým je a vždy bude postupná príprava hráčov pre extraligové áčko, to musí byť jediným zmyslom našej práce. Každý súdny človek, ktorý sa okolo nášho klubu pohybuje, musí uznať, že sa snažíme stavať družstvo na vlastných mladých odchovancoch, aj keď samozrejme výnimky musia byť a budú. A napĺňaniu tohoto cieľa sa musia prispôsobiť aj všetci tréneri mládežníckych kategórií.
Neodkrývate v tomto rozhovore karty až príliš ? Konkurencia by sa mohla potešiť, že máte v klube problémy...
Z toho obavy naozaj nemám. Kto sa chce potešiť, nech sa poteší a kto sa chce poučiť a niečo si z mojich slov vziať za svoje, nech sa poučí. A ak sa niekto chce na nás zasmiať, môže sa smiať, až pukne. My sme silný klub a problémy zvonka nás nijako vážne nevyrušujú. Horšie by bolo, keby niekto chcel úmyselne škodiť. Taký prípad sme zatiaľ nemali, ale aj na to musíme byť pripravení...
Ako teda vidíte najbližšiu budúcnosť klubu ?
Vcelku optimisticky. Áčko považujem za celkom dobre vyskladané, vedie ho kvalitná trénerská dvojica a tak ja osobne verím, že sa budeme opäť pohybovať na tých vyšších poschodiach tabuľky. Dúfam, že dosť šancí dostanú aj mladíci. Štart v Bratislave síce nebol priam vzorový, ale verím, že to bude lepšie a lepšie. V juniorke nám chýba viac hráčov ročníka 2003, to je však už dlhodobejší problém. Prechod na „mužský florbal“ nám tu možno potrvá istý čas, my sa však nikam neponáhľame. Z tohto dôvodu bola užitočná konfrontácia na mužskom turnaji Trenčín Floorball Games. V úvodnom dvojkole proti ťažkým súperom sa však chybičky jasne ukázali. V nižších vekových kategóriách, ako som už povedal, nie sú výsledky to najdôležitejšie, postup na M-SR by ale potešil. Som rád, že sa nám darí napĺňať počty najmladších detí, ktoré pre pandémiu vlastne rok netrénovali a nehrali. Verím, že budú stúpať naďalej. A veľmi, veľmi si želám, aby sme konečne odohrali sezónu v kompletnom rozsahu a aby sme svojou hrou mohli naživo potešiť všetkých našich priaznivcov.
