ČO ROBIA DNES? SPRÁVNY CHLAP, KTORÝ ZA KRÁTKY ČAS STIHOL ZAŽIŤ VEĽA ÚSPECHOV

Do florbalového diania sa dostal na dnešný trend už v pokročilom veku. Vhupol rovno do najvyššej súťaže mužov, hoci mal odtrénovaný len týždeň a na „krku“ dvadsaťosem rokov. Napriek tomu sa relatívne za krátky čas stal kapitánom ŠK 1. FBC Trenčín, slovenským reprezentantom a v drese Trenčína vybojoval štyri majstrovské tituly. Predstavme si teda bývalého hráča spod hradu Matúša Čáka Branislava Kovalčíka.

„K florbalu som sa dostal na začiatku sezóny v roku 2005. Týždeň pred jej začiatkom,“ spomína bývalý líder 1. FBC Florbal Trenčín Branislav KOVALČÍK a dodáva: „Keď sa budoval florbalový klub v Trenčíne, oslovil ma Miro Sága, či by som neskúsil florbal. Bol sa na mňa pozrieť na jednom hokejbalovom zápase a ponúkol mi či by som chalanom nepomohol. Vtedy som netušil, čo florbal je, ale páčila sa mi myšlienka a filozofia klubu, tak som Mirovi prisľúbil, že sa aspoň prídem pozrieť na tréning. A vidíte, nakoniec to bola moja srdcová záležitosť a nezabudnuteľné časy. Vždy ma šport fascinoval, od detstva to bolo moje všetko. Hrával som futbal, basketbal a hokejbal. Hokejbal sa v tej dobe hral inak, bolo to blízko k florbalu a preto som sa tam našiel.“

Od frustrácie až k elite

Kapitánom sa nemôže stať hocikto. Nie je potrebné byť najlepším hráčom ale zapadnúť v kolektíve, ktorý má vašu autoritu. Braňo mal v sebe viacero prvkov, ktoré ho predurčili na túto pozíciu. „Mám rád kolektívne športy, preto bola pre mňa vždy pocta byť kapitánom. V polovici mojej druhej sezóny ma kabína oslovila a už mi to zostalo. Paradoxne môj prvý kapitánsky zápas bol prúser. Myslím, že sme prehrali s vtedy dosť slabým Lidom 0:8, ale od vtedy sme sa zomkli a začala parádna cesta. Byť kapitánom bola veľká zodpovednosť voči chalanom a vedeniu klubu, ale vždy som mal okolo seba výborných ľudí, ktorí mi pomáhali,“ prezrádza dnes už 43-ročný a takmer dvojmetrový chlapík.

Zážitkov má neúrekom. „Keď som ja začínal, bola ešte organizácia súťaží v plienkach, ale postupne sa to zlepšovalo. Pamätám si ako sme vstúpili do ligy a neboli sme moc populárni. Miro Sága klub postavil na výbornej úrovni, čo sa týkalo podmienok a inovácii. To sa mnohým nepáčilo, ale aj cez tie prekážky sme sa postupne dostávali. Prvé dve sezóny boli také bláznivé, viac sme chceli ako sme mali schopnosti a súperi nad nami veľakrát poľahky vyhrávali. Neraz nás kluby ako Dragons alebo Hurikán cvičili a nás to frustrovalo. Zlom nastal v tretej sezóne, keď sme zvoľnili tlak, opustilo nás veľa chalanov, no my sme začali vyhrávať. Spolu s Maťom Šedivým a Rišom Mičkom sme vytvorili takú chémiu, že sme zbláznili mladých a suverénne vyhrali základnú časť. Tam nám vo finále ušiel titul, čo ma veľmi dlho škrelo. Ale od vtedy začala medailová žatva. Prišli k nám „Ďuri“ Lamačka a „Luky“ Lajčiak a už sme boli veľkými favoritmi v každej sezóne. Hlavne sme boli vynikajúca partia a to bol základ úspechov. Som veľmi hrdý, že sa nám podarilo vyhrať štyri tituly majstra Slovenska. Veľmi som obľuboval hrať proti bratislavskému Dragonsu a košickému Florku. Boli to fantastické zápasy plné emócií. Hlavne na Florko mám dobré spomienky. Vždy sme im zobrali playofovú sériu, a preto som po ukončení kariéry veľmi prial im získať titul a dokonca som im fandil. Boli to super chalani, športovci,“ vyjadril svoje pocity Kovalčík.

Zo 17 bolo 71...

Na klubovom, ale aj reprezentačnom drese nosieval číslo 71. Pôvodne mal však zálusk na 17-tku. „Keď som prišiel do florbalovej kabíny, chalani mali už čísla rozobraté. Číslo 17 som nosieval celý môj športový život, no tesne predo mnou mi ho obsadil spoluhráč, ktorý prišiel do kabíny so mnou. Tak som zvolil zrkadlové číslo. To isté aj v reprezentácii. Tam som chcel 17-ku, že je to repre a dám zrkadlo a tam ma predstihol „Majo“ Zemen, prišiel skôr na zraz. Asi mi to bolo súdené. Čísla 1 a 7 mám v dátume narodenia a sprevádzajú ma celý športový život. Momentálne žiadne iné číslo si ani neviem predstaviť ako 71. Všetci ma poznajú podľa tohto čísla a som tomu rád, pretože to číslo mi prinieslo vo florbale veľa šťastia,“ vysvetlil.

"Pohoďácky" imidž a vernosť ku klubu

Braňa sme poznali ako hráča, ktorý nenosil vlasy. „No vlasy mi postupne vypadávali, tak som zvolil tento pohodlný „imidž“, ktorý mi celkom vyhovuje.“
Aj napriek tomu, že už nie je aktívnym hráčom, dianie vo florbale mu neuniká. „Sledujem florbal veľmi pozorne. Mám celkom slušný prehľad. Slovenský florbal sa výrazne posunul, aj keď samozrejme problémy sú asi všade. Čo sa týka talentov a systému, ide to výrazne vpred. Držím palce reprezentácií, ktorú pozorne sledujem. Som stále fanúšikom 1. FBC Trenčín, pre mňa je to klub, ktorý mi dal možnosť spoznať veľa skvelých ľudí a je to klub, ktorý robí systematické veci na vysokej úrovni. Držím palce chalanom, aby už konečne získali minimálne medailu! Tento klub si to zaslúži minimálne za prácu s mládežou. Je tam veľa talentov, tak dúfam, že sa čoskoro vráti florbal na palubovky.“

Stará Garda a športujúce dcéry

Športovaniu sa venoval aj po skončení kariéry, hoci tak ako všetkých, momentálne zasiahla súčasná pandemická situácia. „Po ukončení kariéry som dal dokopy partiu chalanov, ktorí boli súčasťou 1. FBC a založili sme Starú Gardu. Hrávali sme florbal, hokej, organizovali sme rôzne zábavné podujatia pre rodiny. Už bohužiaľ sa z časových dôvodov nemôžem tomu venovať, ale partia sa stretáva stále, čo je super. Takže v kontakte som aj naďalej s viacerými chalanmi z klubu,“ povedal Kovalčík a na záver s úsmevom doplnil: „V súčasnosti sa venujem hlavne mojej rodinke. So staršou dcérou Lindou sa pravidelne zúčastňujem tréningov a zápasov v Novom Meste nad Váhom, vyrastá z nej šikovná volejbalistka. Mladšia Nicolka sa venuje koníkom, takže sme s manželkou Zuzkou na roztrhanie. A samozrejme venovať sa musím svojim firmám, aby som tieto aktivity uživil.“

Touto cestou Branislava pozdravujeme ako aj všetkých našich hráčov, ktorí hájili naše farby od vzniku nášho klubu. Želáme pevné zdravie a tešíme sa na spoločné stretnutia. Pekná spomienka a nápad zo strany Slovenského zväzu florbalu a jeho autora.